Rozhodnutia
Rozhodnutia - aspekty a veci, čo nás poháňajú dopredu, ktoré (možno) rozhodujú o budúcnosti, veci, ktoré keď raz učiníme, už ťažko zmeníme. Tak tomu bolo aj teraz, keď namiesto učenia sa alebo kódenia (o chvíľu pochopíte..) rozhodol, že napíšem tento článok. Už aj kvôli tomu, že som sa tu neobjavil pekelne dlho (a asi to nikomu nevadilo a nikomu som nechýbal, viďže? :)... asi by to chcelo radikálne prekopať web, dokonca vlastný.. to je ale všetko vo hviezdach...). A tiež - rozhodnutie ísť na Slovenskú Technickú Univerzitu v Bratislave, na fakultu IT, na odbor Informatika. Takisto rozhodnutie... za ktoré ešte možno prídu krvavé slzy...
Na počiatku bolo opäť rozhodnutie (:D toto už vyznie ako komédia, tak trochu vážnejšie teda...). Za maturitné predmety okrem povinnej slovenčiny a angličtiny som si vybral matematiku a informatiku. V matike som mal jasno od začiatku - baví ma, relatívne dobre mi aj ide, je to proste super vec, ktorú keď človek vie, má šancu a v súčasnom svete aj príležitosti. S informatikou je to ešte lepšie vo svete - kto ju vie a je v nej fest dobrý, tak má temer 100%-nú šancu, že sa zamestná dakde, nakoľko IT technológie dnes hýbu svetom a sú všade potrebné. A kvázi, je to najrýchlejšie sa rozvíjajúci odbor vo svete. A možno aj môj kameň úrazu...
Maturitu z informatiky som si vybral najmä preto, že sa mi k matematike najlepšie hodila - baví ma logika, logické myslenie a programovanie (= kódenie) ma bavilo takisto na strednej. Zaujímavá ľadová sprcha prišla na vysokej, keď sa prvé patálie dostavili hneď na prvých cvičeniach. Nebolo to až také zlé, no mohlo byť aj lepšie. 4 body zo 6 nie je až taký zlý výsledok, keď niektorí získali ledva 3. To bol výsledok úplne prvej písomky. Prišla ďalšia a ďalšia. Neboli vyložene zle napísané, no čo zažívam v súčasných dňoch, to začína byť čoraz ťažšie a ťažšie. Cítim, že nestíham nič, cítim, že to nejde dobre (a ono to už nebude lepšie..), cítim, že to bola chyba učiniť rozhodnutie ísť na IT do Bratislavy. Konkrétne preto, že sa obávam tzv. side-effects v 40-ke (ak sa mi samozrejme podarí úspešne vyštudovať..) v podobe vyhoreného mozgu a následného efektu jadrového paliva, keď mozog bude len pomaly, no isto vyhasínať, až napokon mi prepne.
Viacej ma štve tá vec, že ma "ajťáctvo" možno nebude baviť v budúcnosti, alebo tá práca nebude napĺňať niektoré moje potreby, resp. moje aspekty a bude to proste "robenie, lebo musím, lebo potrebujem prachy". Nechápte ma zle, kto pozná STU, ten možno vie, o čom točím. Oproti našej fakulte je totiž Fakulta elektrotechniky a informatiky, kde je tá možnosť výberu odboru podstatne zaujímavejšia - robotika, aplikovaná informatika, mechatronika, elektronika, elektrotechnika. Čo ak som si mal vybrať dačo z tohto? Neposkytuje to predsa len lepšiu flexibilitu a podstatne rozmanitejšie možnosti zamestnať sa? Veď automobilová výroba bude stále, a v budúcnosti sa bude ešte radikálne meniť smerom k elektrickému pohonu a elektromotorov (Putin má po prdeli :P :D.. v priebehu asi 50 rokov.. môj odhad.....).
Rozhodnutia sú dakedy ťažké a mnohokrát môžu byť fatálne... Aach, prečo doprdele je ten život taký komplikovaný??..
Na záver ešte jedna vec - keď ste ochotní neísť v piatok (pred víkendom, podotknem) na seminár z nejakého predmetu len preto, aby ste stretli cestou domov v autobuse jedno dievča, potom je to aké rozhodnutie? Stojí to za to vôbec?...
P.S. Tak to vypadá, že s mojím písaním to dopadlo tak, ako vždy -> v hlave som mal XY fajn myšlienok, a napokon som na to úplne zabudol a vyleteli mi úplne z hlavy, takže konečná podoba článku je možno trošičku odlišná od toho, čo som chcel :-/...